Dar slobody

Počas pobytov v ústraní som v posledných rokoch znova a znova zažíval jednu vec.

Aj keď naše cvičenie môže navonok vyzerať veľmi podobne, v skutočnosti každý z nás kráča trochu inou cestou.

Každý máme inú životnú situáciu. Iný rytmus. Každý sme vo svojom cvičení niekde inde. A tak je to v poriadku.

Práve preto som rok čo rok cítil, že mi niečo trochu chýba.

Spoločné jedlá majú, samozrejme, svoje čaro. Spájajú nás. Dávajú nám príležitosť porozprávať sa a stretnúť sa. Napriek tomu som mal pocit, že z pohľadu cvičenia niečo chýba.

Veď tak, ako neexistujú dvaja úplne rovnakí ľudia, neexistujú ani dve rovnaké Cesty.

Niekto sa ráno rád výdatne naraňajkuje. Inému stačia ľahké raňajky. Niekto si rád pripraví smoothie. A niekto sa cíti najlepšie pri jednoduchých jedlách.

A sú aj praktizujúci, ktorí sa dostanú do bodu, keď chcú pozorovať, aké je to žiť s čoraz menším množstvom vonkajšej potravy. Nie preto, že by to malo byť nejakým cieľom. Ale preto, že je to prirodzený ďalší krok na ich vlastnej vnútornej ceste.

Keď som prvýkrát uvidel Penzión Aranyszarvas, ešte som nad tým vôbec neuvažoval. Uvedomil som si to až neskôr. Je to prvé miesto, kde sa konečne nikto nemusí prispôsobovať.

Kto si chce variť, môže. Kto si chce pripraviť smoothie, má k dispozícii kvalitný mixér. Kto dá prednosť neďalekej reštaurácii, dostane sa tam za pár minút. A kto cíti, že nastal čas urobiť ďalší krok, bude mať možnosť aj na to.

Nie je to povinné. Nie je to očakávanie. Nie je to cieľ.
Je to jednoducho len možnosť.

Ak sa chceš o pikusicsi dozvedieť viac, v tomto videu o ňom hovorím podrobnejšie.

Možno práve toto je jeden z najväčších darov tohto miesta:

Sloboda.
Sloboda napredovať vlastným tempom.

Nemusieť sa nikomu prispôsobovať. A nemusieť spĺňať očakávania druhých.

Dúfam, že táto vonkajšia sloboda nám pomôže aj k tomu, aby sme sa postupne stávali slobodnejšími aj vo svojom vnútri.