Čo nám môže priniesť deväť dní?

Keď niekto prvýkrát uvidí, že pobyt v ústraní trvá deväť dní, často sa opýta:

Nie je to príliš dlho?

Zvyknem sa pousmiať. Pretože ešte pred niekoľkými rokmi som si aj ja myslel, že pár dní úplne stačí. Dnes to už vnímam inak. Nie preto, že by sme stihli viac cvičení. Ani preto, že by som chcel dlhší program. Ale preto, že som si v priebehu rokov znova a znova všimol to isté.

Najdôležitejšie veci potrebujú čas.

Keď zasadíme semienko, môžeme ho každý deň ťahať nahor, no strom z neho skôr nevyrastie. Keď na jar rozkvitne ovocný strom, nemôžeme ho prinútiť, aby jeho plody dozreli za týždeň. A keď vietor rozvíri hladinu jazera, nemôžeme vode prikázať, aby bola okamžite opäť pokojná ako zrkadlo.

Môžeme len čakať.

Príroda sa neponáhľa. A možno práve preto je taká múdra.

Myslím si, že podobné procesy prebiehajú aj v nás.

Počas prvých dní si so sebou ešte väčšinou prinášame každodenný život. Myšlienky. Povinnosti. Plány. Vnútorný dialóg.

Postupne sa však začne niečo meniť. Nenápadne. Nie zo sekundy na sekundu.

Zrazu si všimneme, že už nie je také dôležité pozerať na hodinky. Nepočítame, koľko cvičení nám ešte zostáva. Nečakáme na ďalší program. Aj niečo v nás začne spomaľovať. A keď sa to stane, aj samotné cvičenie získa úplne inú kvalitu.

Nie preto, že by dĺžka sama osebe mala hodnotu. Ale preto, že by som nám chcel dopriať dar, ktorého máme v každodennom živote vždy najmenej.

Čas.
Čas na to, aby sme sa nemuseli ponáhľať.
Čas na to, aby sme nemuseli podávať výkon.
Čas na to, aby sme opäť počuli spev vtákov.

Aby sme si všimli zvuk vetra. Aby sme sa usmiali pri pohľade na stopu jeleňa na lesnom chodníku.

A možno… aby sme o niečo lepšie počuli aj sami seba.

Nemôžem sľúbiť, že počas týchto deviatich dní každý zažije niečo výnimočné.

Úprimne však verím, že ak si doprajeme dostatok času, dávame tým oveľa väčšiu šancu tomu, aby sa v nás zrodilo niečo skutočne dôležité.